Stužková 4. a triedy

„Navždy sa zachová, v pamäti stužková...“ Aj tieto slová zneli reštauráciou Margarett v piatok 13. novembra tohto roku. Že neviete, čo sa dialo? To si predsa študenti maturitného ročníka nášho gymnázia preberali symbol dospelosti, zelenú stužku.

Celé šialenstvo sa začalo už v septembri, kedy sme si uvedomili, že odo dňa „D“, alebo v našom prípade od osudného večera „S“, nás delí čoraz kratšia doba. Dievčatá sa húfne vrhali na i ten najmenší a najzašitejší obchod so spoločenskými odevmi, aby boli na túto slávnostnú príležitosť čo najkrajšie a chlapci...no chlapci. Tí si užívali výhody monotónnosti mužského spoločenského odevu. Inak povedané – kúpili oblek v prvom obchode, do ktorého vošli, kravatu a košeľu dostali zadarmo k tomu. Doma potom vybrali zo šatníka tú najzaprášenejšiu škatuľu, v ktorej boli ich topánky – naposledy obuté na sesternicinej svadbe – a vec bola hotová. Spoločenský odev je dôležitý, no príležitostí na stresovanie je omnoho viac. Nejeden vlas nám zošedivel, kým sme sa dohodli (?) na oznámeniach, pozvánkach, pohároch. Lenže čas si nemilosrdne ubiehal ďalej svojím nemenným tempom, bez ohľadu na to, že vešiak na šaty visí prázdny v skrini. Zrazu tu bol týždeň, na ktorý sme tak túžobne, a niektorí aj s obavami, čakali. Už doteraz horúčkovité prípravy zaradili vyššiu rýchlosť. Asi nemusím pripomínať, že na učenie veľa času nezostávalo.

Najprv skúška v telocvični, potom v reštaurácii... Po dlhých prípravách, nasledovaných veľkým očakávaním, konečne prišiel osudný deň či skôr večer, následná noc a ráno. Ale to už predbieham. Áno, v tento deň každý z nás dostal zelenú stužku priamo na srdce. Teda nie úplne na srdce, pretože to by sa dosť zle zapínalo, ale rozumiete mi predsa. Od toho okamihu ktokoľvek nás uvidí niekde vonku, na ulici, povie si: „Aha, maturant.“ A to slovo neznamená len študenta posledného ročníka. Je to odznak dospelosti. Prísľub samostatného a nezávislého života. Vstup do veľkého sveta, ktorému budeme odteraz rovnocennými súpermi.

Možno ste čakali, že vám sem napíšem, ako celý tento ceremoniál prebiehal, že budem písať, ako sme si super zatancovali a zabávali sa až do rána. Ale zážitok, ktorý sme my, maturanti, prežili, sa dá len ťažko vyjadriť slovami. Pre niekoho to bol obyčajný sobotňajší večer. Pre nás to bol krásny okamih, v ktorom každá z nás bola očarujúca princezná a každý chlapec bol elegantný mladý gentleman v dokonale padnúcom obleku. Tento okamih nám nikto nikdy nevezme. Všetky krásne spomienky nám zostanú až do konca života. Ale dosť bolo sentimentálnych rečí, radšej sa poďme pozrieť na to, ako to na stužkovej vyzeralo.

Prvý rozruch sme spôsobili už pri pečatení triednej knihy. Dohodli sme sa, že tentokrát to istia zombíci v spolupráci s čarodejníkmi...Toľko sme sa zapotili pri nacvičovaní „chorošky“ od Michaela Jacksona, ale výsledok stál zato.  (Áno, áno, som na nás hrdá J).

Srdce nám bilo ako o život, keď to už bolo naostro a po pár minútkach smiechu a konečnom uviazaní stuhy na našu triednu knihu, čo sa nám podarilo asi na stopäťdesiatykrát (!) a vypití fľašky šampanského (slušne a luxusne z pohárov, of course) sme hromadne zo školy zdúchli. Samotná stužková prebehla                 v poriadku. Scénky zväčša odkukané, až na pár našich vlastných výmyslov, na záver prekvapenie pre našu triednu profesorku v podobe piesne opäť od Jacksona s vlastnými slovami (čo máme s tým Jacksonom?!). Všetkých pobavil príchod neustále sa hádajúcich Mojsejovcov, ktorí nám odkryli čo-to zo svojho života, pobavila aj scénka akvabely (za plachtou vystrkujúce sa nohy do rytmu známej pesničky „Unchain my heart“), úryvok z muzikálu „Na skle sprejované“, rozosmiala aj Papeky spolu so svojimi pomocníkmi Mekym a Fekym a takisto scénka Rómeo a Júlia a nezabudnuteľná bola pre všetkých originálna autoškola a Braňove piesne  (Pozn. red.: Pre viac informácií a v prípade záujmu sa hláste na druhom poschodí v triede 4.A, požičiame vám DVD J). No a ďalej to už poznáte... Zábava až do skorých ranných hodín na plné pecky J.

Po skončení programu sa zjavila predsedníčka s darčekom pre triednu, odovzdávanie ružičiek s poďakovaním, prebehlo ešte pár formalít a zábava sa už skutočne mohla začať.

Na úplný, úplný záver ešte pár perličiek, alebo ak chcete nominácií na „Malinové stužky večera“:

Pán riaditeľ PhDr. Vladimír Tarča – za tentokrát pomerne kratší príhovor (asi ma už dobre pozná, a preto radšej nechal priestor mne s mojím najdlhším a najprepracovanejším (J) prejavom (Pozn. red.: Aj tak bol lepší! Mať ja tak takú slovnú zásobu! No klobúk dolu!) ).
Pani profesorka RNDr. Jacečková a pán profesor RNDr. Jacečko – za najdlhšiu výdrž na parkete a skvelé tanečné figúry.
Michal Višňovský – za neuveriteľne presvedčivé a realistické stvárnenie Braňa Mojseja.

Alexandra Šmajdová – za najväčšiu odvahu postaviť sa na polorozpadajúci sa rebrík a odohrať tam scénku.

Natália Uramová – za skutočne fascinujúce a bravúrne prevedenie inštruktora autoškoly.                                           

Dagmar Hučková – za perfektne vymyslenú choreografiu a pravé pohyby brušných tancov.                                                                         

A to by už aj mohlo byť všetko...

Michaela Liptáková, 4. a